Corvus catus clarus

Čo je staré v politike? Čo neprekvapí v riadení tejto krajiny…? Čo je nové, v koalícii…

Z jej pohľadu prvý a kardinálny úder dostala koalícia od, ako to prezentujú, zahraničného agenta, Čaputovej a to nevymenovaním Huliaka. Vtedy si málokto uvedomoval posledný bozk za 30 strieborných, tohto slovenského Judáša. Ďalšie morové rany, hneď z kraja, zasadil nedisciplinovaný Danko. Najskôr sa nevyhol stretu so semafórom. Potom stretu s Huliakom. Pri meraní si údov utrpela ich frakcia v parlamente, čo oslabilo kreslá koalície. Huliak, ten suk (suka?) neokrôchaný, rozhojdal jednotu. Vtedy prišiel čas zobudiť „Spjaščije“, teda Migaľovu samovražednú skupinku, ktorá je smrteľnejšia. A to aj z dvôvodu, že sa našli komplici, čo prispievajú do tohto povstania, tohto zobudenia sa spiacich. Migaľ nie je ojedinelý horsekôň. Podobne ako za Kuciaka to bol Béla Bugár a mosťáci. Tým sa otvoril priestor pre lgbtabcdažomega queer politiku smrteľných tancov, nie iba v podaní „umelcov“, tanečných es protislovenského gambitu nekresťansko, neprogresívnych síl. To môže opäť prebrať k životu i vajdu psychopatroviča. Pretože nenormálnosť naberá otáčky. A besnenie naberá na sile. Tu už nikto nič negarantuje? Miesto medveďa sa strieľa po premiérovi? Blíži sa jakobínska vláda štekajúcej ulice? Počiatok každého teroru a chaosu.

Ak tradičná biologická rodina, rovná sa otec muž, matka žena, po otvorení možnosti sobášov jedného pohlavia, rodina prestáva byť limitovaná počtom dvoch „manželov“, a teda smerujeme k sobášu viacerých žien, viacerých mužov a ich kombináciám. Teda taká moderná konzervatívna rodina, keďže tu už nie je prvoradá biologická funkcia rodiny, ktorá počtom dvoch manželov, bola takto limitovaná až do tohto storočia. Čím sa i približujeme pohľadu EÚ kalifátu. Je toto potreba štátu? Nevychovať nasledujúce pokolenia, čo pre štát znamená problémy do budúcna, a to nie len z pohľadu, kto ponesie ťarchu zabezpečenia dôchodkov a sociálnych dávok pre tých, čo si neplodia potomkov, i pre tých „zodpovednejších“. Ja si pamätám na tzv. „volskú“ daň, ktorá mala kompenzovať, že som si nestihol v danej lehote založiť rodinu, čo je základná bunka štátu a nezomierajúcej spoločnosti. To je i to, čo ja považujem za rodinu. Manželstvo, plodom ktorého sú ich deti.

Dnes skutočne okrem národoveckého voliča ostáva Čierny Peter v rukách „konzervatívneho“ voliča, ktorého prerod na progresívca je, zdá sa, nezadržateľný.

Slovenský jin – jang spočíva i v tom, že Čaputová cez Huliaka zasiala opačné znamienko, respektíve čierny bod uprostred bieleho symbolu jin. Ak chcete bieleho bodu v symbole jang. Je to takmer to isté. Tak Migaľ je už jasne opačný symbol. K jinu jang. K jangu jin. Je to agent opozície, ktorý prešiel voľbami, ako súčasť Hlasu s úlohou Hlas rozložiť. Nejak toto Hlasistom uniklo a nebola to dobrá matematika a ani dobrá voľba. Myslím, že oni tohto trójskeho koňa nepotrebovali. Na rozdiel, ako to bolo v prípade národnej koalície na kandidátke SNS. Tu Danko kalkuloval matematicky správne. Možno spravil chybu s Huliakom a spol. Možno Slota, či Baránek, či niečo iné, bolo by spôsobilo menej škody. Po vojne je však každý generál. Ovšem keď už beriem do rúk výbušniny, mal by som s nimi zaobchádzať opatrne. Aj keď nie som zrovna pyrotechnik. Možno mal Huliaka za ručičku vodiť na koaličné stretnutia, aby tak neurazil ješitnosť, už tak trpiaceho nádejného ministra. Možno plus jedno miesto, ministerstvo pre Očovana, by bolo menšou škodou a stačilo by i na ukojenie ďalšieho ješitného nádejného predsedu parlamentu. Tu je i nepochopenie, že predseda koaličnej strany, by pravdepodobne podľa koaličných počtov, mal prijať uvoľnené kreslo predsedu parlamentu, či po ňom túžil, či nie. Inak počty síce dávajú predpokladaný súčet, ovšem logicky rozhojdajú celú rovnicu. Slovensko by prežilo ministerstvo poľovníctva a včelárov. A ak by chlapci hrali guľôčky fér, dohodli by sa aj, že predseda parlamentu, nie je v zásade predseda koaličnej strany, druhej najsilnejšej, hoc patrí medzi slovenskú triádu vrcholných predstaviteľov krajiny, prezident, predseda vlády, predseda Národnej rady. Je čudné, ak druhý najuznávanejší predstaviteľ krajiny, je iba obyčajný člen strany. Ak by SNS nebola vo voľbách bodovala a ak by bodovala Republika, myslím si, že by sa nič zvláštneho neudialo z medzinárodného (EÚ) hľadiska, pretože i tá EÚ prekvapivo reagovala, akoby Republika bola súčasť koalície, keďže reagovala, že koaličná SNS je fašistická, nacistická strana, čo vyčítala pri zrode koalície. I EÚ niekedy nestíha zmeniť svoje noty a je, teda bola, prekvapená, že Republika nemala dosť hlasov a nestala sa členom koalície. Tu pocta patrí Bratislave, že „hrala“ Sasku a nie športku, či Republiku. Možno pretrvávala ešte nostalgia za pátrovičovými kolotočmi a ruletami, či dennodennými kovidvarieté v televízii. Národ potrebuje hry a vzrušenie, keď už ho nenájde v primitívnych reality šou a brakových nonstop seriáloch. Veď na umení záleží. A záleží aj na tom, kto ho produkuje.

Vyprodukovať ďalšie potrebné ministerstvo nikdy nie je na škodu. Počet ministerstiev sa aj tak už a opäť menil. Veď dobrých manažérov a ich uplatnenia nikdy nie je dosť. A mať ohrdených, ješitných, takmerministrov, je nebezpečné. A možno zasa nikdy nie je dosť kresiel ministrov a jedno ministerstvo pre riadenie cirkví, by som určite odlúčil od „kultúry“ a nechal voľné pre KDH, ukázať, ako to vlastne myslí s kresťanstvom a konzervativizmom. Čo by kresťanom poskytlo možnosť, nenamočiť sa do dúhy, aj keď nie každý deň svieti slnko a padá dážď a dúhy nikdy nie je dosť. Odmietnutie i súhlas by bol pre KDH zviditeľním jeho priorít, možno za tiché spoločenstvo pri niektorých, napríklad zmenách ústavných zákonov, či ústavy. Mne by to prišlo užitočné. Ovšem realita je iná. (Ak nie ministerstvo, tak niečo obdobné, ale v podstate niečo kresťanské, teda bez uplácania.)

Niekto chce ruský plyn. Niekto nechce ruský plyn, napriek tomu sa s ním zatiaľ vyhrieva a varí na ňom, sprchuje sa teplou vodou, koľkokrát chce a môže. Za nás rozhodli iní. Tu je vidieť, ako je Slovensko dôležité vo svetovom meradle. Alebo skôr, ako svet reaguje na naše postoje, keď my sami nevieme, čo chceme a čo tvrdíme. Ak deklaruješ, že ani náboj do vojny a všetci vedia, že stále prispievaš, no tak ťa ľahko prekuknú, že ani elektrinu nezastavíš, ani ďalšiu materiálnu a finančnú pomoc. Skôr skutky, bez prázdnych slov berie svet vážne. Nič vraj nie je zadarmo. A tak by to malo byť. Ak dostaneš, tak vráť, aj z úrokami. Či dobré. Či zlé. Neplatiča, luhára, zradcu nikto si nectí, nerwšpektuje. Daj, daj, daj. Tak svet nestojí.

Plať dlhy. Stoj si za vlastným slovom. Inak si na smiech. A to je i na domácej úrovni. Ak strachovič poskytol dávky, možnosť predčasného dôchodku aj ľuďom, ktorých už nikto za nič nezamestná… Kto má možnosť sa zamestnať, má silu pracovať a potrebuje prácu, ten tak urobí. Nátlak je kontraproduktívny. Blbosť veci nerieši. A veď kto chce hľadieť na „dôchodcu“, čo nemôže stačiť tempu mladých, aj keď má poznatky a skúsenosti nabraté v čase, čo inak nejde získať. Verejne sa vie, že nad 50 už ťažko najdeš prácu, (nad 60 to hraničí s utópiou) a ohúriš zamestnávateľa, keď nie si práve švagor, či bratranec. Tu nemyslím pracovný trh tam, kde je schválne deformovaný (kvôli vatičke, veď nechceme vzburu v hlavnom meste) a pracovných miest je dvakrát toľko, (možno viac) ako možný počet potenciálnych zamestnancov pôvodne žijúcich v danom mieste. Prečo, čo nohy malo, zutekalo na „západ“ a do Bratislavy? Veď prečo sú dopravné komunikačné spojenia v čase voľna smerom na východ, v čase pred víkendom, či sviatkom preplnené? Tak prečo dnešná sociálne „zameraná“ vláda robí opak toho, čo niekedy sľubovala? Na východe (a juhu) stále nič nie je (dôležité pre prežitie). Kriminálny svet nevyčistila. Asi boli všetci svätí? Médiá nepresvedčila písať, hovoriť, tak, aby výsledkom neboli opakované klamstvá a propaganda zahraničia. Ja už len počasie a šport sledujem. Občas čiernu kroniku. To sme už dosiahli dôveru v médiá, ako za „totality“ a niekedy sme krok pred ňou (totalitou). Starý vtip hovoril, že kapitalizmus je na okraji priepasti a my, socializmus, sme vždy krok pred ním. No tak teraz sme dva kroky pred…

Takže ani pravdu stále nepočuť. Ani blahobyt necítiť… A Slovensko je na smiech celému svetu. Nech už diplomaciu šíri sociopatovič, či lebo Fico. I keď porovnateľné to celkom nie je, ale že sme banánová a mandarinková republika, čo nedokáže presadzovať svoje záujmy ani doma, ani na zahraničnosvetovej úrovni, tak to je na zaplakanie. Aspoň, že tie prezreté banány a mandarinky sa podarilo vyštrngať. Chcel by som vedieť, či si niekto škrtá pexeso predvolebných sľubov. Ostáva málo času, aby sa pexeso odkrylo. Myslím, že i taká figúrka ako syn svojho otca a ten zasa syn svojho (a dá sa z toho žiť na Slovensku, dokonca aj eurofondy a iné fondy poberať) by dokázal rýchlejšie plniť agendu svojich bábkovodičov. Viem, mal by to ľahké, s požehnaním ich peňazotokov a inej priazne a tútorov. Stále mám pred očami, ako šťastný pes na svojho pána, tak civel minister vojny tejto krajiny na svojho pána, amerického ministra vojny Lloyda Jamesa Austina III, ktorý bezpochyby drží i teraz ochrannú ruku nad svojím psíkom. Neviem, či je naša ruka zákona uzrozumená, že dochádza k zmene v americkom ponímaní sveta a figúrky sa budú čoskoro meniť. A teda i ochranná ruka pôjde od válova. Som si istý, že u nás nezachytíme tento „Smer nového vetra“ a vôbec sme túto skutočnosť nezakalkulovali do naších plánov, ktoré predchádzajú realite. Dobrý vietor sme asi nezachytili… Iba sa potácame, kam nás vlny a počasie zaženú. Kapitán nestojí pevne na mostíku. Je už čas presedlať z pltí, čo idú dole Váhom a plachetníc do zaoceánskych výletných lodí a jadrových ponoriek. „Století páry“ sme prespali. A od roku 1989 sme toho veľa nevynašli, nezrealizovali. Stále nemáme spojnicu, dialnicu. Do dnes sa vozíme v starých vlakoch. A na nový elektromobil nie a nie zarobiť. Možno, keby sme mali slobodný prístup k trhu, k elektromobilom z Číny, mohli by sme svetu ukázať, akí sme greenzelení. Sme síce údajne sebestační vo výrobe elektriny, i keď sme sa vzdali napríklad tak veľmi Nemcami preferovaných uhoľných elektrární, tak elektrinu nachádzame kdesi na burze a tak nevieme, akú nám naúčtujú cenu, ani či miesto slovenských domácností ju „nepredajú“ ukrajine, či nevysajú nemeckým priemyslom a domácnosťami. Ovšem i tak to platiť budeme. Niekto poradil ľuďom pozerať televízor pri sviečkach a obliecť si viac svetrov. Asi tušil, že s Nemcami to stále budeme mať ťažké. A zabavia nám, ak budú chcieť, nie len respirátory z Číny, ale čokoľvek, na čo dostanú chuť. Lebo sme ako hospodár, čo prepil a prehajdákal svoj majetok. Čo sa musel dať do otroctva za stravu, bez istého bytu. Lebo aj ten je len na doživotnú pôžičku, ovšem za predpokladu, že budeš poctivo splácať a prispievať na granty, mimovládky, cudzincov, cudzí štát a na cudziu vojnu. I keď dokázali presvedčiť hafo ľudí, že je to v ich záujme… Že je v ich záujme prosperita občanov iných štátov a nadnárodných korporácií, či bánk. Dôležité je, že „máme“ demokraciu a slobodu. Aspoň teda všade forsírujú takúto propagandu. No tak ako si má človek zachovať vlastný rozum, keď oň usilujú tí, čo nás majú na špagáte. Ak si sa odstrihol, možno na nejakú slobodu nárok máš. Aké sú tvoje šance, keď okolo teba šalie čím ďalej, tým viac ľudí? Spotreba, to sú hry. A chlieb, to je život na dlh. A panské huncútstvo, to je ten vysávač, čo vysáva tvoj život, tvoju silu, tvoje sny, tvoju budúcnosť, budúcnosť tvojich detí. Ak sa dáš s panstvom do tanca, neprežiješ to bez újmy. Panstvo to je to, čo vysáva prírodné bohatstvo zo štátov, ktoré majú tú smolu, že ležia na poklade, ktoré si berú štáty, ktoré vysávajú. Imperiálne štáty, ktoré strategicky rozmiestnili poslušnú armádu, ktorá dozerá na demokraciu a slobodu štátov, ktoré niečo skutočne vlastnia. Armádou sú i zapredaní úradníci, „prezidenti“, manažéri, samozrejme i vojaci, proste každý, kto plní zadanú úlohu pre tohto zadávateľa a v zájme cudzieho. A záujem? Tým je prosperita štátov – vysávačov. Na úkor nás, našej budúcnosti, našich životov a životov naších detí. Na zničenie našich záujmov v prospech záujmov cudzích. Svet sa mení. Mení sa? Podstata ani nie.

Nič nové v politike. Nič nové u nás doma.